Dyspraxia – Vývinová koordinačná porucha

Slovo „dyspraxia“ je odvodené z dvoch slov: „Dys“ pochádza z latinčiny a znamená „neľahko, s ťažkosťami“ a slovo „praxia“ pochádza z gréčtiny, pričom znamená „akcia“ alebo „cvičenie“. Dyspraxia je známa aj pod názvom Vývinová koordinačná porucha.

Tento termín sa používa na popísanie ťažkostí s vykonávaním kontrolovaných, vôľových pohybov.

Podľa charakteristiky dyspraxie uvedenej v Medzinárodnej klasifikácii chorôb sa jedná o poruchu, ktorej hlavným rysom je vážne postihnutie vývinu pohybovej koordinácie (súhry pohybov pri vykonávaní akejkoľvek činnosti), ktorú nemožno vysvetľovať ako retardáciu intelektu a ani ako nejakú nervovú chorobu. Ťažkosti vo vývine motoriky a koordinácii pohybov bývajú viditeľné a pozorovateľné už v rannom veku a nemali by byť dôsledkom pôsobenia nejakého poškodenia zraku, ani sluchu. Zahŕňa v sebe syndróm neobratného dieťaťa, vývinovú poruchu  koordinácie a vývinovú dyspraxiu.

 

Kontrolované vôľové pohyby zahŕňajú mnoho systémov nervovej sústavy, ale tri systémy zohrávajú najvýznamnejšiu úlohu pri dyspraxii:

  • zmyslové dráhy
  • motorický – pohybový systém
  • centrálny nervový systém ako celok

Ktorákoľvek z týchto oblastí môže byť zodpovedná za prítomné symptómy dyspraxie. Identifikácia oblasti, ktorá je hlavnou príčinou, je preto veľmi dôležitá, ak chceme zahájiť najefektívnejší spôsob odstraňovania ťažkostí dieťaťa.

Dieťa, ktoré má oslabené zmyslové vnímanie, bude s najväčšou pravdepodobnosťou profitovať z terapeutického prístupu zahŕňajúceho tréning všetkých zmyslových systémov, za účelom efektívnejšieho prenosu informácií. Toto sa  môže udiať prostredníctvom stimulácie jedného zo zmyslov, napr. dotykovej stimulácie alebo napr. aj sluchový tréning je vhodný pre dieťa, ktoré je hyper, alebo hypo-senzitívne v danej oblasti. Taktiež niektoré pohybové programy sú navrhované tak, aby napomáhali zmyslovej integrácii.

Ak je však u daného dieťaťa prítomný zhluk abnormálnych primitívnych alebo posturálnych reflexov, bude to mať dopad na vývin rovnováhy a motorických zručností. Reflexný stimulačno-inhibičný program môže pomôcť poskytnúť pevné základy pre zlepšenie motorických zručností, a tým pádom ku zlepšeniu rovnováhy, koordinácie a sebadôvery dieťaťa.

 

Problémy s koordináciou

Problémy s koordináciou odrážajú „prežívanie“ vlastného tela dieťaťa v priestore.

Pohyb je prvým komunikačným prostriedkom dieťaťa. Prostredníctvom pohybu spoznáva a objavuje svet, nadobúda informácie o tom v akej polohe sa nachádza, rozvíja uvedomovanie si svojho vlastného tela a učí sa koordinovať oči a telo navzájom. Jeho telo je zároveň prvým nástrojom pre vyjadrovanie – držanie tela a gestá majú výpovednú hodnotu ešte oveľa skôr, než dieťa začne plynule rozprávať. Reč tela s nami ostáva aj po zvyšok nášho života.

Najvyššou úrovňou pohybu je schopnosť ostať v kľude, v stave fyzickej nehybnosti. Schopnosť ostať v kľude sedieť, či stáť, vyžaduje spoluprácu množstva skupín svalov spolu s dokonalým načasovaním funkcií rovnovážneho mechanizmu. Inými slovami, potrebujeme vynikajúcu rovnováhu a držanie tela na to, aby sme boli schopní v kľude stáť, či sedieť. Dieťa, ktoré v nultom, či v prvom ročníku nie je schopné vydržať v kľude sedieť, môže byť tým dieťaťom, ktoré ešte nedosiahlo dostatočnú kontrolu nad svojím telom natoľko, aby bolo schopné udržať pohyb pod kontrolou a sústrediť sa na iné úlohy, ktoré škola vyžaduje. To sú často deti, ktoré sa neustále potrebujú hýbať a ich neutíchajúcu potrebu pohybu je len veľmi ťažké prehliadnuť.

 

Pohyb a reč, sú v raných štádiách rečového vývinu veľmi prepojené. Keď požiadate dvojročné dieťa o to, aby povedalo napr. slovo „ruka“, obvykle začne spolu s tým, ako dané slovo vysloví zároveň mávať rukou. Až keď pohyby začnú byť automatické a dieťa je schopné ich dostatočne kontrolovať, može sa reč stať nezávislou zručnosťou.
Prečo je to tak veľmi dôležité pre učenie sa v neskoršom veku v škole?

Vo všeobecnosti sa považuje za fakt, že primitívne reflexy by nemali pretrvávať vo svojej pôvodnej podobe u normálne sa vyvíjajúcich detí. Množstvo štúdií (Ride, 1973, bender, 1976, Wilkinson, 1994) však poukazujú na to, že pozostatky primitívnych reflexov môžu pretrvávať a aj pretrvávajú u niektorých intaktných (zdravých) školopovinných detí a bránia týmto deťom vo vývine rôznych základných zručností. Deti, ktoré majú narušenú motoriku, majú ťažkosti včleniť svoju osobnosť do prostredia, pretože takpovediac nemajú kompletný repertoár vhodných reakcií – inými slovami nevedia ako v prostredí adekvátne fungovať. Je to niečo ako keby sme vedeli čo chceme povedať, no nepoznáme slová (nemáme ich vo svojom slovníku), ktorými by sme sa mohli vyjadriť. Presne to isté platí pre tieto deti, ibaže v oblasti motoriky a pohybu.
Nedostatok automatických motorických zručností následne môže narušiť kognitívne spracovávanie, takže dieťa aj môže vedieť čo chce presne povedať, ale nedokáže skombinovať motorickú činnosť písania s plynulým vyjadrením svojich myšlienok.

 

Pohyb pomáha rozvinúť uvedomovanie si priestoru, smeru, a taktiež napomáha dosiahnutiu kontroly rovnováhy. Rovnovážny mechanizmus je prepojený na svaly, ktoré riadia pohyby očí prostredníctvom nervového okruhu nazývaného vestibulárno-zrakový reflexný oblúk. Deti s oslabenou rovnováhou veľmi často majú narušené pohyby očí (napr. oči nefungujú ako pár – jedno robí iné ako druhé, čo významne ovplyvňuje zrakové vnímanie, aj keď to nie je pri bežných činnostiach viditeľné), čo môže následne ovplyvniť čítanie a jednoduché úlohy ako napr. zarovnanie stĺpcov pri výpočtoch v matematike.

V súčasnosti sa pohyb stáva stále zriedkavejšou súčasťou každodenného života detí. Od narodenia veľmi často trávia svoj čas v detských sedačkách aj v čase, kedy nespia. Používajú sa rôzne chodítka a iné nástroje na to, aby sme pomáhali deťom stavať sa na nohy, pričom im v podstate ani nedávame možnosť naučiť sa ich prostredníctvom vlastnej skúsenosti a postupného dozrievania nervovej sústavy, svalov a celého organizmu dieťaťa. Aj keď majú tieto pomôcky nevyčíslitelnú hodnotu pre dnešné moderné matky, nemali by nikdy nahradiť  obyčajnú podlahu ako prvú najdôležitejšiu hraciu plochu pre dieťa. Možnosť voľného pohybu dieťaťa v rámci bezpečne stanovených hraníc, je pre dieťa základom pre zdravý vývin motorických zručností, a tým pádom aj pre dostatočné fungovanie kognitívnych zručností v neskoršom školskom veku. Plazenie na brušku predstavuje veľmi dôležité štádium vo vývine, kedy sa dieťa učí zosynchronizovať rovnováhu, pohyb a zrak po prvýkrát vo svojom živote. Rovnako tak koordinácia ruky a oka, ktorá prebieha počas tohto vývinového štádia, je vykonávaná na rovnakú vzdialenosť, z akej neskôr bude dieťa čítať a písať.

Dvoj-troj ročné deti potrebujú veľmi veľa času, ktorý môžu stráviť behaním, skákaním, poskakovaním, váľaním sa, pretáčaním sa, padaním a robením akrobatických kúskov rôzneho druhu. Tieto aktivity napomáhajú pohybovému systému pripraviť sa na zručnosti vyžadujúce jemnú motoriku. Tú budú deti veľmi potrebovať v procese učenia (písanie, strihanie atď.). Hodiny strávené pred televízorom alebo pred počítačom, sú hodinami pasívneho učenia a nepomáhajú dieťaťu nadobúdať tie motorické zručnosti, ktoré tvoria základy pre tie neskoršie, potrebné pre učenie. Dieťa školského veku potrebuje rovnaké množstvo času na pohyb ako na to, aby sedelo v kľude. Nie všetky ťažkosti s čítaním, písaním a pozornosťou sú „usadené“ v „hlave“. Niektoré z nich sú veľmi úzko prepojené na telo.