Zdroj: © 2015 Gretchen L. Schmelzer, PhD
Tento článok je pre všetkých rodičov, ktorí prežili ťažké detstvo či ťažké roky kvôli traume (akokoľvek ju definujete), zanedbaniu, vojne – najmä, ale nie výlučne, ako deti. Toto je pre tých, ktorí urobili všetko nevyhnutné, aby prežili a dostali sa na správnu cestu. Dokázali ste to s veľkou dávkou odhodlania a úsilia. Váš život je pokojný, dobrý. Ako rodič sa teraz snažíte vychovávať svoje deti, či už sú to bábätká, tínedžeri alebo takmer dospelí ľudia.
Z pohľadu terapeuta som videla, aké ťažké to pre vás bolo, ako sa usilujete dať deťom šťastný život, hoci vy ste ho ako deti nemali.
Vyrástli ste v krajine traumy, a podarilo sa vám z nej ujsť, dostať sa do krajiny zdravia, pokoja. A práve v nej teraz vyrastajú vaše deti.
Na prvý pohľad to vyzerá ako dokonalý šťastný koniec. Rodičia sú v bezpečí, deti sú šťastné a zdravé. Už by to malo byť jednoduché, však? No nie je. Pretože ak sa vám darí, ak vychováte deti tak, že dostanú to, čo ste vy nemali, a tým nemyslím materiálne zabezpečenie, hoci aj to sa počíta. Hovorím o pozornosti, stabilite a starostlivosti. Hovorím o pomáhaní s domácimi úlohami, podporovaní školských aktivít, či uvoľnených rozhovoroch pri večeri. Hovorím o detstve, ktoré je slobodné, v ktorom sa deti veku primerane môžu zamerať sami na seba, spoľahnúť sa na vás, no aj s vami zápasiť či vás ignorovať.
Ak dieťa žije v tomto svete zdravia, je ťažké a bolestivé vedieť, že svet, v ktorom ste vyrástli vy, nikdy nepochopí. A tak sa ako rodič môžete cítiť nekonečne osamelo a rozpoltene. Na jednej strane chcete, aby vaše dieťa malo všetko, čo ste vy nemali, všetky možnosti, ktoré ste nedostali, no na strane druhej sa obávate, že si nebude vážiť, čo má, a nebude mať tú silu, ktorá vám zachránila život. Pohybovať sa medzi týmito nesmierne odlišnými svetmi je skutočne namáhavé a vyžaduje si veľa síl.
Rodičom, ktorí utrpeli nejakú psychickú traumu (a to môže byť naozaj čokoľvek), hovorím toto: ak všetko vyjde, vaše dieťa vám nikdy nebude úplne rozumieť. Bude vás milovať a učiť sa od vás, no vaše skúsenosti mu budú navždy cudzie. Keď bude dospelé, možno sa mu podarí niektoré z nich pochopiť, ale nikdy nebude naozaj vedieť, čím ste si museli prejsť. Nikdy neuvidí svet vašimi očami. To, čo vy považujete za najvzácnejší dar, bude vaše dieťa brať ako samozrejmosť. Neuvedomí si, čo všetko preňho robíte, pretože to, čo robíte je súčasťou jeho bežného života. Dieťa vníma len to, čo žije. A tak to má byť. Znamená to, že všetko robíte dobre, no môžete sa cítiť izolovaní.
Najmätúcejšie pre rodičov, ktorí utrpeli traumu býva nasledovné: detstvo nie je vždy ľahké, ani keď všetko funguje. Učiť sa je ťažké. Vyrastať je ťažké. Deti bojujú a zápasia. Plačú, majú záchvaty zlosti, strachujú sa, robia zle. Zosmutnejú pre maličkosti a drobné sklamania. Aj v tej najšťastnejšej domácnosti sa pravidelne striedajú ťažšie a ľahšie chvíle. Nazbierať sily na to, aby sa človek stal životaschopným, si vyžaduje veľa učenia. Rodičov po prežití duševnej traumy to môže zaskočiť. Mnoho rodičov, s ktorými som pracovala, vyjadrili podobný názor: „Myslel som si, že mať šťastné detstvo je jednoduché – nikdy by som nebol čakal, že moje deti budú prežívať ťažké chvíle, keď sa nič zlé nedeje. Nechápem ich, keď vidím, že sú rozrušené, takpovediac ‚z ničoho‘. Nerozumiem im. A oni nerozumejú mne.“
A ja sa snažím rodičom pomôcť, aby pochopili, že deti v šťastnej rodine robia pre svoj vývoj presne to, čo potrebujú. Pracujú na svojom dospievaní, nie na vašom. Vy na svojom raste, vývoji a hojení rán musíte pracovať sami, aby ste mohli podporiť rast a vývoj svojich detí.
Keď ste mali ťažké detstvo, je lákavé chcieť deťom dať také, aké ste vy nedostali. Najdôležitejšie, čo však treba urobiť, je dať im to, čo potrebujú. Každé vaše dieťa bude potrebovať niečo iné – rozdielny prístup k výchove ako ste potrebovali vy, či dokonca ako potrebujú jeho súrodenci. Úzkostlivejšie dieťa napríklad potrebuje inú výchovu ako to odvážnejšie.
Najväčšie obete ťažkého detstva sú emócie. Ak vyrastáte v traumatickom prostredí, prežijete v ňom potláčaním emócií. Keď potom máte deti, tie sú veru vskutku emocionálne, čo môže byť spúšťacím mechanizmom aj tých vašich. Ako sa teda z ničoho nič máte naučiť ovládať emócie? Vyjadríte ich slovami? Budete ich tolerovať? Jedna z najlepších kníh o emocionálnom tréningu je Ako hovoriť, aby nás deti počúvali (ako počúvať, aby nám deti dôverovali) od Adele Faber a Elaine Mazlish. Je to prehľadný, jednoduchý návod ako s deťmi komunikovať a trénovať ich pri práci s emóciami. Vo všetkých kurzoch pre terapeutov, ktoré som vyučovala, som knihu určila ako povinné čítanie, pretože dokonca aj pre nich je to najlepší návod. Keď pomáhate s emóciami deťom, môžete sa naučiť aj o svojich.
Výchova detí po prekonaní traumy je jedna z najodvážnejších vecí, čo ľudia môžu urobiť, a pritom je neviditeľná. Ak sa vám darí, nikto o tom nevie. Nikto vám nezatlieska. Ak by ste boli telesne postihnutí v dôsledku úrazu a rozhodli sa zabehnúť maratón, ľudia by povedali, že ste odvážni. No pri emocionálnych zraneniach to tak nerobíme. Tie sú neviditeľné a rodičia, ktorí sa zhostia neľahkej úlohy – vychovávať deti s láskou a cieľom – a dajú im to, čo sami nemali, sú nedocenení hrdinovia.
Jedna z najstatočnejších vecí, ktoré môžete urobiť, je vyliečiť vašu traumu, pretože s ňou môžete potláčať pocity a dostať iba maličkú časť z toho, čo dostávajú vaše deti – podporu a pomoc pri ťažkých situáciách. Terapia umožní, aby vám niekto pomohol a poučil vás o vývine dieťaťa a tínedžera; ukáže vám, čo ste stratili a získali prekonaním vašej traumy; možno vám pomôže pochopiť svet vášho dieťaťa, ten nový svet, ktorý ste vytvorili. Je jednoduchšie súcitiť s ťažkosťami detí, keď niekto súcitil aj s vašimi.
Takže vám hovorím, buďte silní a vedzte, že robíte jednu z najťažších činností, akej som kedy bola svedkom. Zrejme sa cítite osamelí, ale nie ste sami. Vaša odvaha a statočnosť vytvárajú lepší svet nielen pre vaše deti, ale aj pre nadchádzajúce generácie, a rovnako zlepšujú aj celý svet ako taký. A popritom, ako učíte svoje deti o láske, súciťte aj so sebou, milujte sami seba a aj cestu, ktorou kráčate.
© Preklad: Mariana Jomová pre Centrum AVARE, s.r.o.
