Dyslexia je biologicky podmienená porucha, ktorá sa prejavuje neschopnosťou čítať, alebo veľmi ťažkopádnym čítaním. Trpí ňou hlavne mladšia vrstva populácie. Dyslexia je špecifická porucha prejavujúca sa neschopnosťou naučiť sa čítať, napriek tomu, že sa dieťaťu dostáva bežného výučbového vedenia, má primeranú inteligenciu a sociokultúrnu príležitosť. Zelinková (1994) spomína okrem vyššie uvedených faktov aj podmienku, že dieťa nemá zrakový či sluchový postih. Dyslexia je vážnou biologicky podmienenou poruchou učenia a je najrozšírenejším postihnutím v európskych krajinách (okolo 4 – 8% žiakov ZŠ).

Príznaky, ktoré sú signálom, že dieťa trpí dyslexiou:

[unordered_list style=“bullet“]

• Dyslektik je zvyčajne bystré a šikovné dieťa, no jeho výkony na čítaní sú hlboko   podpriemerné a naopak jeho výkony v matematike obyčajne ďaleko prevyšujú výkony v čítaní(niekedy sa objavuje dvoj, či trojstupňový rozdiel v hodnotení).
• Dyslektik je neposedný, má zníženú schopnosť koncentrácie a len ťažko sa sústredí.
• Konkrétnej činnosti sa dokáže venovať iba krátkodobo.
• Má poruchy pravo-ľavej orientácie, resp. orientácie v priestore
• Má obtiaže pri reprodukcii rytmu
• Má výrazne zníženú rýchlosť čítania (Nedosahuje 60-70 slov/min.) Netýka sa žiaka 1. ročníka.
• Má veľkú chybovosť čítania, resp. nevie o čom číta (obsah)
• Má zníženú kvalitu čítania (hláskovanie, v lepšom prípade slabikovanie)
• Kvalita chýb v čitateľskom prejave dyslektika:
• typické sú zámeny: zrkadlové…..b/d, tvarovo podobných písmen…..m/n
• typické sú zámeny samohlások: a/o o/e a/e
• prešmykovanie slabík…..píš/šíp
• prečítanie iba prvej časti slova, pričom zvyšok dieťa doplní z hlavy
• dvojité čítanie (dieťa slovo na viackrát lúšti potichu a až potom ho nahlas prečíta)

[/unordered_list]

Toto sú všetko informácie nám odborníkom, ktorí sa s týmito deťmi stretávame takmer na dennom poriadku dobre známe. Poďme sa však pozrieť na problém dyslexie z trochu širšej perspektívy a zistiť, do akej miery s ňou súvisií oslabenie spracovávania sluchových informácií a či existujú aj iné účinné intervenčné postupy okrem bežných špeciálno-pedagogických náprav.

Dyslexia bola prvýkrát popísaná v r. 1898. S pribúdajúcimi rokmi pribudli aj rôzne výskumy, ktoré skúmali procesy v mozgu, odlišnosti u dyslektických detí. Dnes je nám už jasné, že deti trpiace poruchami učenia potrebujú mnoho a veľa rôznych druhov terapie. Neexistuje jeden liek a jeden jediný účinný spôsob terapie. Chce to trpezlivosť a postupné prekonávanie prekážok v tej či onej oblasti. Ak sa chceme na problém pozrieť z kauzálneho a nie symptomatického hľadiska, je potrebné vybrať sa na dlhšiu púť štúdia, sklamaní, pokusov a omylov.

Vo všeobecnosti sa na dyslexiu nahliada ako na problém s čítaním. V bežných školách sa čítanie vyučuje celoplošne, teda rovnakým spôsobom sa učia čítať chlapci aj dievčatá. Ženy a muži sú však každý inak od prírody vybavený pre spracovávanie verbálnych a jazykových úloh. Ženy pri spracovávaní jazykovej úlohy používajú obidve hemisféry (ľavú síce o niečo viac ako pravú), muži však len jednu – ľavú. Ideálne by preto bolo, keby aj výučba jazyka v školách bola prispôsobená týmto skutočnostiam.

Dobrý čitateľ používa na čítanie obidve hemisféry. Deti s dyslexiou, resp. väčšina z nich, má aktívnejšiu pravú hemisféru v porovnaní s ľavou. Existujú však dva typy dyslexie:

[unordered_list style=“bullet“]

• dyslexia percepčná – deti s aktívnejšou pravou hemisférou (väčšina prípadov)
• dyslexia lingvistická – deti s aktívnejšou ľavou hemisférou (menší počet detí)

[/unordered_list]

Deti, ktoré majú aktívnejšiu ľavú hemisféru, majú obvykle problém napr. reprodukovať obrázky a/alebo slová po tom, ako vezmeme predlohu, na ktorej boli napísané, či nakreslené. Jednoducho nedokážu nakresliť alebo napísať to, čo videli. Tieto deti by práve z toho dôvodu mohli výrazne profitovať z vizuálneho tréningu (napr. z behaviorálnej optometrie). Deti s percepčnou dyslexiou, kedy je aktívnejšia pravá hemisféra, by naopak viac profitovali z programu individuálnej sluchovej stimulácie – tzv. Johansenovej metódy (budeme sa jej viac venovať neskôr v článku).

V súčasnosti sa ešte stále mnoho kognitívnych neuropsychológov domnieva, že problém pri dyslexii alebo pri narušenom vývine reči (tzv. dysfázii) spočíva vo fonologickom spracovávaní. Je známe, že kým dieťa dovŕši prvý rok života, má kapacitu osvojiť si akýkoľvek jazyk, ktorému je vystavené aj keď len na malú chvíľu týždenne. Po prvom roku už táto schopnosť slabne. Čím viac frekvencií, podotýkam čistých, dieťa v ranom detstve (prevé tri roky) počuje, tým lepšie sa ho naučí. Práve z toho dôvodu sú rodičia s deťmi vo viacjazyčnom prostredí, alebo rodičia, z ktorých každý hovorí iným jazykom upozorňovaní, aby rozprávali na dieťa výhradne svojim vlastným materinským jazykom. Každý jazyk má svoje špecifické frekvencie, ich rozsah, melódia reči je iná. Keď rozprávame iným, ako materinským jazykom, frekvencie, ktoré produkujeme, nie sú identické. Hovorí sa, že nie sú „čisté“. Kritickým rokom pre výučbu cudzieho jazyka je aj štrvtý rok života. Nie je zatiaľ presne preskúmané čo sa v tom období v mozgu deje, avšak výskumy potvrdili, že má negatívne dôsledky, keď dieťa v tomto veku začneme učiť cudzí jazyk. Deti sú viac zmätené, miešajú slová i gramatické pravidlá a v konečnom dôsledku sa ani jeden jazyk nemusia naučiť dôkladne. Akosi to pravdepodobne súvisí s vývinom mozgu, so štrukturálnymi zmenami, ktoré v tom čase prebiehajú.

Väčšina dyslektických detí má aktívnejšiu pravú hemisféru, v dôsledku čoho sú vo veľkej nevýhode. Volia si preferenčne procesy, riadené pravou hemisférou, pričom by práve naopak potrebovali trénovať hemisféru ľavú. Ľavá hemisféra je totiž podstatne lepšia v rozlišovaní podnetov, v dekódovaní, v rýchlom rozlišovaní, vo frekvenčnom rozlišovaní. V ľavej hemisfére sú neuróny súvisiace s auditívnymi procesmi viac rozptýlené, takže sa navzájom menej rušia v porovnaní s pravou hemisférou. Časť mozgu, zvaná thalamus, známa ako „brána do vedomia“ (všetky podnety cez neho prechádzajú do vyšších mozgových štruktúr – do mozgovej kôry za účelom konečného spracovania), obsahuje dva typy nukleí – tzv. Magno bunky a Power bunky. Magno bunky sú za bežných okolností väčšie. U dyslektických detí sú však obvykle tieto bunky naopak menšie. Tieto bunky sú zodpovedné za prenos rýchlo sa meniacich zvukov. Ak sú tieto bunky príliš malé, neprenášajú informácie dostatočne rýchlo, v dôsledku čoho môžu mať deti problém pri rozlišovaní zvukov, napr. ba – da. Sluchová sýntéza a analýza je oslabená. Presné rozlišovanie frekvencií sa deje v priebehu prvých 40 milisekúnd zvukových vibrácií. Dyslektické deti potrebujú často viac času na spracovanie sluchových podnetov, v čom pravdepodobne hrá rolu aj veľkosť tzv. Magno buniek.

Existujú tri veľmi dôležité aspekty sluchového spracovávania informácií:

[ordered_list style=“decimal“]

1. presné načasovanie (tzv. timing)
2. frekvencia
3. hlasitosť

[/ordered_list]

Deti s dyslexiou majú obvykle problém v jednom, alebo aj vo viacerých z týchto aspektov. O presnom načasovaní sme si už pár slov povedali. Poďme teda k frekvencii.

Frekvencia je v podstate počet vibrácií za sekundu. Ľudská reč sa pohybuje obvykle v rozpätí od 250Hz do 8000Hz, rýchlosťou 340m za sekundu, pričom v rôznych podmienkach je rýchlosť presunu reči rôzna. V hlučnejšom prostredí v porovnaní s tichším, je prenos zvuku reči iný.

Deti s dyslexiou sú často viac senzitívne v oblasti nižších frekvencií, čo má za následok ľahkú vyrušiteľnosť okolitými zvukmi, hyperaktivitu, oslabenú koncentráciu. Vadí im väčší hluk, pričom paradoxne ich verbálny prejav je obvykle hlasnejší. Ťažko vytesňujú nepodstatné zvukové podnety od podstatných, čím pádom klesá pozornosť, pretože všetky bežné zvuky nášho okolia sa pohybujú práve v rozpätí týchto frekvencií. Počujú a vnímajú viac zvukov, než by bolo žiaduce. Počujú napríklad násobne intenzívnejšie niekoho kroky na chodbe za dverami, šepkanie detí v zadných laviciach, lietadlo, ktoré je ešte v nedohľadne, zvonenie mobilného telefónu vo vedľajšej triede a pod. Všetky tieto zvuky vytvárajú určité vibrácie a tieto deti to všetko vnímajú a nedokážu odfiltrovať.

Špecifikom dyslektických detí a detí s narušeným vývinom reči je, že majú často stratu schopnosti diskriminovať zvuky na frekvencii 3000Hz, čo je veľmi významná a dôležitá frekvencia pre väčšinu hlások, teda pre jazyk a reč.

Hlasitosť sú inými slovami povedané zmeny v tlaku zvuku. Keď niečo vyslovíme, vzduch zmení tlak zvuku a buď ho prostredie zväčší alebo zmenší. Čím viac tlaku, tým hlasnejší zvuk.
Dopad pri zmene tlaku na ľudské ucho je oveľa väčší, než to my dokážeme vnímať. Normálny hlas sa pohybuje približne na úrovni 50dB. Zdravé ucho cíti bolesť cca na úrovni 140dB. 120dB je hranica, ktorá za normálnych okolností ešte nie je bolestivá, ale vnímame ju už ako nepríjemnú. Niektoré deti (tie, ktoré majú miernu a ťažšiu percepčnú poruchu, ale aj tie, ktoré sú naopak výrazne senzitívne) však cítia bolesť už pri 70dB, čo samozrejme nie je vôbec v poriadku. Sú to deti, ktoré sa vyhýbajú hluku, zapchávajú si uši, dostávajú sa do panických stavov, do afektov, náhlych stavov plaču a úzkosti. Nemusí sa vždy jednať o problém behaviorálneho charakteru, ale o to, že pociťujú primárne fyzickú bolesť. Ich prah bolesti je v tomto prípade nižší v porovnaní s normou.

Ako vidíme, problém dyslexie môže mať výraznú súvislosť so sluchovým spracovávaním informácií. Môže byť oneskorené, nepresné, oslabené. Existuje teda nejaká metóda, ktorou by bolo možné zmierniť ťažkosti dyslektických detí práve v tejto oblasti? Pozitívnou správou je tzv. Johansenova metóda, známa pod názvom JIAS. JIAS = Johansenova individuálna auditívna stimulácia. Kedysi sa táto metóda nazývala ADT – Auditory discrimination training.

 

Čo je JIAS a ako funguje?

Individualizovaná sluchová stimulácia podľa dr. Johansena (tiež známa ako Johansenova sluchová terapia – JIAS), bola vyvinutá v Dánsku. Jej autorom je dr. Kjeld Johansen, riaditeľ Baltického dyslektického výskumného laboratória. Táto terapia bola vyvinutá z pôvodného diela Christiana A. Volfa.

JIAS bola vytvorená za účelom stimulácie nervových dráh smerom do mozgu a v rámci mozgu. Je zameraná predovšetkým na dráhy a spojenia vedúce medzi pravým uchom, ktorým sú najčastejšie prijímané informácie z vonkajšieho prostredia a ľavou mozgovou hemisférou, do ktorej sú obvykle ďalej posielané do hlbších oblastí spracovávania (primárne sa jedná o dominantné rečové centrum, ktoré má takmer 98% populácie uložené v ľavej hemisfére).

Rôzne formy štúdií a vyšetrení mozgu potvrdili, že tento spôsob stimulácie produkuje zvýšený počet nervových spojení v podobe dendritov a synapsií. Spojenia v rámci jazykových centier preto prebiehajú rýchlejšie, čím sa spracovávanie jazyka stáva oveľa efektívnejšie.

Zlepšuje sa koncentrácia a porozumenie, informácie sa spracovávajú podstatne rýchlejšie. Dieťa tak nemá viac pocit, že je “zahltené” množstvom informácií, ktoré nedokáže efektívne a rýchlo spracovať. Je schopné spracovať viac informácií naraz, čím sa výrazne zlepšuje čítanie a písanie, pretože zvuková analýza slov už nepredstavuje tak významný problém.

[box type=“tick“ style=“rounded“]Johansenova sluchová terapia môže byť prínosom pre deti, mládež a dospelých s rôznymi rečovými a/alebo jazykovými problémami, prejavujúcimi sa na úrovni tak verbálnej (slovnej), ako i písomnej (vrátane špecifických porúch učenia a dyslexie).[/box]

Ako zistíme, či by bola dieťaťu nápomocná JIAS terapia?

Predtým, než si odpovieme na tieto otázky, začneme tým, ako u nás prebieha štandardné audiometrické vyšetrenie. Bežne sa zisťuje a meria, či má, alebo nemá dieťa stratu sluchu. Základnou východiskovou úrovňou pre takéto meranie je úroveň 20dB. Ak dieťa počuje zvuky na tejto úrovni, je považované za zdravé. Ak na tejto úrovni nepočuje, zisťuje sa o akú výraznú percepčnú poruchu či stratu sluchu sa jedná. Teda v zmysle grafu, postupuje sa zvyšovaním decibelov, pridávaním hlasitosti. Čo však s tými deťmi, ktoré na úrovni 20dB počujú, ba dokonca počujú až na úrovni 10, či mínus 5dB? Prejdú audiometrickým vyšetrením s výsledkom: „nález v norme, bez patológie“. Tieto deti sú však obvykle v nižších frekvenciách veľmi výrazne senzitívne, o čom sme písali už vyššie v texte. Tak sa stane, že sitom klinického vyšetrenia prepadnú do šedej zóny neidentifikovaných oslabení v oblasti sluchového spracovávania. To isté sa udeje v oblasti vyšších frekvencií. Vychádzajúc z toho, že existuje tzv. optimálna krivka počutia (ako prvý ju popísal Tomatis), ktorá však nie je medicínsky akceptovaná, je potrebné zistiť na ktorej frekvencii je dané dieťa senzitívne a porovnať výsledky s touto krivkou. Čím bližšie je naše počutie k danej krivke, tým lepšie sme schopní diskriminovať zvuky, tým menej nás rozptyľujú okolité zvuky, tým viac sa dokážeme sústrediť na verbálny prejav hovoriaceho a pod. Čím ďalej sa od tejto krivky nachádzame, tým väčšie riziko oslabení a deficitov v spomínaných ťažkostiach vzniká.

Drvivá väčšina detí, ktoré majú poruchy učenia, vrátane dyslexie, nemajú percepčnú poruchu sluchu, ani stratu sluchu tak, ako ju definuje lekárska obec. Sluchový aparát je teda absolútne v poriadku. Ako je teda možné, že napriek tomu si dieťa často zapcháva uši, je senzitívne na hluk, je ľahko vyrušiteľné, nekoncentrované, vyžaduje si opakovanie otázky alebo povedaného, zamieňa si podobne znejúce slová, reaguje oneskorene a nepresne, niekedy je akoby „mimo“ a zareaguje až na náš zvýšený hlas s dôrazným prejavom? Odpoveďou môže byť práve oslabené spracovávanie sluchových podnetov. Čiže problém nenastane v sluchovom aparáte ako takom, ale niekde na ceste od neho do sluchového centra. A tam už môže hrať rolu množstvo rôznych faktorov. Lateralita, štrukturálne zmeny na mozgu, nižší počet mozgových buniek, patologické EEG, nepresná diskriminácia zvukov na úrovni rôznych frekvencií atď. Tých faktorov je naozaj mnoho.

To, čo ponúka terapia JIAS – individuálna sluchová stimulácia, je stimulácia určitých konkrétnych frekvencií, na ktorých bol zistený odklon od tzv. optimálnej krivky počutia. Na základe testu počúvania – podobný test klasickej audiometrii, avšak so zameraním na širší rozsah vnímania sluchových podnetov aj v zmysle znižovania hlasitosti (nielen na úrovni 20dB a vyššie), sa vypracuje špecifické CD s hudobnými nahrávkami. Tieto nahrávky sú vyskladané presne podľa potreby daného dieťaťa tak, aby stimulovalo konkrétne frekvencie a posilňovalo obvykle viac pravé a menej ľavé ucho. Zachytávanie rečových a jazykových informácií za ideálnych okolností prebieha prostredníctvom pravého ucha. Zabezpečuje sa tak priamy prenos do rečového centra v ľavej hemisfére. Ak niekto tieto informácie zachytí preferenčne ľavým uchom, vzhľadom na kríženie nervových dráh, musia ísť tieto podnety najskôr do pravej hemisféry a odtiaľ do ľavej. Tento prechod trvá síce „iba“ desať milisekúnd, avšak z hľadiska efektivity spracovávania sluchových informácií je nadbytočný a spomaluje výkon. Dyslektické deti podstatne častejšie preferujú práve ľavé ucho v porovnaní s intaktnou populáciou.

Pri počúvaní hudby sa rozvíja a stimuluje jazykové centrum v mozgu, čím pádom sa v mozgu vytvára špecifická aktivita. Aj z tohto dôvodu sa tieto CD nahrávky počúvajú dlhší čas, pričom sú stále rovnaké. Obvykle sa nahrávky počúvajú po dobu 8 až 12 týždňov – jedno CD. Každé CD obsahuje 6 skladieb. (Dieťa cez slúchadlá počúva 6 dní v týždni, každý deň jednu skladbu v trvaní približne 10 minút. Siedmy deň je pauza.)

Veľmi hlučné prostredie, obzvlášť ak v ňom vyrastáme, deštruuje schopnosť rozlišovať špecifické frekvencie – v mozgu nastáva masívne prekrývanie v rámci jednotlivých frekvencií, kedy jeden tón prekrýva druhý a pod. Toto isté sa deje aj na úrovni neurónov, v dôsledku čoho potom nepresne zachytávame zvuky či jednotlivé hlásky. Často sa tieto problémy prejavia aj v písaní, keďže je zrejmé, že napísať grafému môžeme iba tak, ako ju máme v mozgu vytvorenú ako pojem, spojený s konkrétnym zvukom. Ak hlásku počujeme akosi inak, potom sa tieto inakosti prejavia aj v našom písomnom prejave.

Kapacita týchto špecifických frekvencií sa dá znovu prinavrátiť tým, že sa stimuluje presná, určená škála frekvencií nejaký čas (rádovo v týždňoch). Následne prebieha stimulácia ďalších a ďalších frekvencií postupne. Týmto spôsobom nedochádza k spomínanému prekrývaniu v mozgu, pravidelnou stimuláciou vznikajú nové zhluky neurónov, ktoré sú schopné zachytiť tieto frekvencie. Dieťa tak postupne prestáva zamieňať hlásky, lepšie diskriminuje zvuky, rýchlejšie spracováva sluchové podnety, znižuje, alebo zvyšuje sa senzitivita, zlepšuje sa koncentrácia, posilňuje sa preferencia ucha, vyhraňuje sa dominancia hemisféry, dokáže po absolvovaní tejto terapie ľahšie analyzovať zvukovú štruktúru slov, čo môže spoločne s kvalitne zameranou výučbou a adekvátnym prístupom zo strany školy výrazne napomôcť k zvýšenej gramotnosti dieťaťa. Výsledok vidíme nielen v čítaní a v písaní, ale aj v bežných rozhovoroch. Dieťa číta rýchlejšie, darí sa mu lepšie pri diktátoch, nevyžaduje už toľko opakovanie otázok či povedaného, skracuje sa reakčný čas.

Táto terapia je vhodná pre všetky vekové kategórie. U starších jedincov však môže program trvať dlhšie v porovnaní s mladšími ľuďmi či deťmi.

 

Pre viac informácií o Johansenovej metóde, píšte na avare@avare.sk.

Centrum AVARE je jediným licencovaným centrom na Slovensku, poskytujúcim tento druh diagnostiky a terapie.

Autorka článku: Mgr. Katarína Sipos

Zdroj:

1. študijný materiál Baltic Dyslexia Research Laboratory, Dánsko
2. http://sk.wikipedia.org/wiki/Dyslexia
3. https://www.avare.sk/?p=640
4. Bellis, Teri James: When The Brain Can´t Hear, Simon and Schuster, Ltd, 2003, UK ISBN 13: 9780743428644
5. Zdroj obrázku: http://www.examiner.com/article/you-re-the-expert-not-your-readers