Všetko naše povedomie o gravidite, vývine plodu a samotnom pôrode, ostáva stále pozoruhodne záhadné. Vďaka pokusným zvieratám len začíname postupne rozumieť tomu, čo je spúšťačom pôrodu. Ak sa tieto zistenia ukážu byť relevatné aj v prípade ľudí, potom platí, že mozog dieťatka je presne tým miestom, kde sa pôrod začína.
U oviec (najviac štúdií bolo vykonaných práve u nich) je pôrod spustený komplexnou kaskádou hormónov riadených mozgom malého jahniatka. Najskôr hypofýza vylúči hormón ACTH (adrenokortikotropný hormón) ktorý stimuluje nadobličky. Tie na opátku uvolnia hormón zvaný kortizol, ktorý putuje prostredníctvom krvného riečiska plodu až do placenty. Zvýšená hladina kortizolu spúšťa niekoľko hormonálnych zmien v placente (ktorá je sama o sebe veľmi dôležitým endokrinným orgánom), ktorých čistým výsledkom je v podstate pripraviť ovcu na pôrod. Hypofýza je riadená hypotalamom. Je to teda skutočne nervový systém plodu, ktorý integruje množstvo zmyslových a fyziologických informácií za účelom posúdenia toho správneho času pre pôrod.
Pôrod je v zásade vcelku pomalý proces.
Hladina kortizolu stúpa v priebehu posledných 3 týždňov gravidity. Tento nárast napomáha pripraviť pľúca, pečeň, črevá, obličky a ďalšie orgány jahniatka pre život mimo maternice. Nie je náhoda, že ten istý hormón je zodpovedný tak pre finálne štádia dozrievania plodu, ako aj pre spustenie samotného pôrodu. Prostredníctvom koordinácie vývinu plodu spolu so začiatkom pôrodu, zvýšená hladina kortizolu dáva istotu, že plod sa narodí v optimálnom čase, teda v čase fyziologickej zrelosti – ani príliš skoro, kedy je ešte závislý od tela matky, ani príliš neskoro, kedy už nie je placenta schopná poskytovať potrebnú podporu.
Placentárne hormóny sú zodpovedné za udržanie gravidity. Zvýšená hladina kortizolu v konečnom štádiu prenatálneho vývinu jahniatka mení tento hormonálny komplex niekoľkými spôsobmi. Zvyšuje hladinu estrogénu a znižuje hladinu progesterónu, čo posilňuje schopnosť maternice kontrahovať. Estrogén – na oplátku, zvyšuje syntézu inej skupiny hormónov – tzv. prostaglandínov, ktoré umožnia krčku maternice dozrieť, pripraviť sa na pôrod a taktiež posilňujú schopnosť maternice sťahovať sa. Estrogén tiež zvyšuje počet receptorov pre oxytocín (hormón, ktorý spúšťa jednotlivé kontrakcie), uložených v maternici. Napriek tomu, že sa oxytocín vo svojej syntetickej podobe často používa na umelé vyvolanie pôrodu, je prekvapujúce, že nie je zodpovedný za spustenie prirodzeného pôrodu.
Všetky tieto zmeny dokopy sa postupne premieňajú zo slabých, nepravidelných kontakcií (známych aj ako „nepravé Braxton-Hicks kontrakcie“) objavujúcich sa vo vysokom štádiu tehotenstva na pravé, prudké pôrodné kontrakcie, umožňujúce vytlačenie plodu z maternice.
Vyššie popísaná kaskáda hormónov je mierne odlišná u primátov. Ľudia, ani opice nevykazujú rovnakú zvýšenú hladinu kortizolu alebo zníženú hladinu progesterónu v poslednom štádiu gravidity. U prenášaných opičiek bolo zistené náhle zvýšenie hladiny hormónu zvaného DHEAS (dehydroepiandrosterón), ktorý funguje veľmi podobne ako kortizol, na podporu produkciu estrogénu v placente. Podobne ako v prípade kortizolu, aj DHEAS je riadený hypotalamo-hypofýzovým systémom plodu. Ak podobný mechanizmus prebieha aj u ľudí, poukazuje to na fakt, že jednoznačným orgánom, ktorý rozhoduje o tom kedy je ten správny čas sa narodiť, je mozog dieťatka.
Bolo by do istej miery naivné domnievať sa, že my ľudia fungujeme diametrálne odlišne. Možno sú hladiny niektorých hormónov odlišné, avšak predpokladám, že ich mechanizmus, tento dokonale prepracovaný systém, je veľmi podobný aj u nás u ľudí. Aj z tohto dôvodu je viac ako opodstatnené zamyslieť sa nad aktuálnou situáciou, kedy počet umelo vyvolaných pôrodov stúpa. Mnohokrát z veľmi neopodstatnených dôvodov či už zo strany lekára pôrodníka, alebo zo strany matky rodičky.
Príroda nám dala do rúk potenciál a všetky potrebné nástroje na to, aby sme boli schopní vnímať akt pôrodu ako prirodzenú súčasť života ženy. Tá v súzvuku s dieťaťom, za podmienky optimálnych okolností a toho, že sama sebe dostatočne verí a naučila sa vnímať svoje telo, bude určite schopná relevantne posúdiť, kedy je ten správny čas dať novému životu zelenú.
Inšpirované knihou: Eliot, L. – What´s going on in There?
Autorka článku: Mgr. Katarína Sipos
